Tento príspevok sa mi píše veľmi ťažko. Hýri to vo mne množstvom emócií, z ktorých sú mnohé protichodné a naopak, mnohé sa prelínajú. V tomto príspevku by som sa chcel zamyslieť nad príčinami úspechu a neúspechu, najmä v prípadoch, kedy človek tvrdí o sebe: „Mal som nato.“.Pokiaľ je človek ambiciózny a ctižiadostivý, je jeho prirodzenou túžbou vynikať. Väčšinou ide o oblasť, v ktorej sa on sám považuje za najvyspelejšieho, najpripravenejšieho, v skratke najlepšieho. A ako inak vyniknúť nad druhými, než sa s nimi vzájomne porovnať? Momentálne mňa osobne a asi ani nikoho kompetentnejšieho nenapadá iný spôsob akým je vzájomne porovnanie sa. Je bežnou praxou, že takéto porovnávanie je praktizované akýmisi súťažami, ktoré obsahujú množstvo kategórií, aby bolo zabezpečené čo najobjektívnejšie porovnanie. O objektívnosti a spravodlivosti sa tu nechcem vyjadrovať, nakoľko by išlo jednak o odklonenie od pôvodnej témy, tak aj o zdĺhavú úvahu a okrem toho si presné definície týchto pojmov si kládlo už mnoho mysliteľov veľa krát mnoho rokov dozadu.Keď sa človek pripravuje na súťaž, vždy počíta s akousi šancou získať 1. miesto. Pokiaľ ide o súťaž, ktorej sa predtým nikdy nezúčastnil, teda súťaž celkom neznámu, je plný očakávaní, lebo nevie ako to celé vlastne funguje a je pripravený vydať zo seba svoje maximum, aby obhájil svoje schopnosti čo najlepšie. Tieto vlastnosti typické pre nováčika by sa dali charakterizovať ako „pohľad tigra“. Je to pohľad šelmy, ktorej v očiach vidíte maximálnu odhodlanosť, pripravenosť podať výkon na svojich 100 %. Je tam dravosť, ktorá ju (ho) ženie vpred a táto dravosť je aj mnoho krát považovaná za koreň úspechu nováčikov... Preto veľa krát zažiaria dovtedy malé, nevidené „hviezdičky“. Otázkou je, ako budú tieto hviezdičky konať po svojich prvotných úspechoch. Väčšinou ho dosiahnu. Svoj prvý úspech. Taký je už osud. Dáva príležitosť do rúk tým, čo o ňu stoja...Čo však s nimi ďalej? Je tu veľa možností, akým smerom sa môže odvíjať ich osud, ja by som sa však pozastavil pri jednej z nich, ktorá je bohužiaľ asi najbežnejšou v živote (nechcem sa však nikoho dotknúť). Odvíja sa to už od vopred daného scenára. Tieto hviezdičky, tak dravé, tak presvedčené o svojej veľkosti získajú celkom falošný pocit svojej domnelej veľkosti, ohromnosti. Tento jav je jasne viditeľný nie len v médiách, ale v celom okolitom svete. Akonáhle sa malá hviezdička čo i len trochu zaligoce, dosiahne svoj prvotný úspech, získa pocit osobnej dôležitosti, nadradenosti, veľkoleposti, jej pôvodné hodnoty, akými bola skromnosť, vytrvalosť, nebojácnosť a ochota podstúpiť riziko za cieľom víťazstva vystrieda len falošný pocit prílišnej sebaistoty, neomylnosti, namyslenosti... Možno nestratí žiadne zo svojich dovtedy získaných schopností, no pomaly prestane „rásť“. Nemám na mysli rast fyzický, ale duševný. Tento rast sa spomalí a neskôr v horších prípadoch skoro úplne zastaví. Jej iskra časom zmizne... A tak raz príde súťaž, kde už naša hviezdička nebude môcť obhájiť prvé miesto so schopnosťami, ktoré kedysi získala a z piedestálu ju zosadí iná hviezdička. Presne taká, ba možno ani nie toľko dravá, akou bola kedysi aj ona. A to len preto, lebo sa nechala oklamať vlastnou nadutosťou a pýchou...Čo má teraz naša bývala hviezda, dnes už len obyčajná vyhasnutá kopa kamenia, ktorá len vďaka svojim vlastným chybám prišla o to, čo si kedysi sama vybudovala, vydobyla robiť?O tom sa pobavíme nabudúce...Dovtedy vedzte, že tak, ako hovorí titulka tohto príspevku, aj ja som kedysi bol takou malo, nevýraznou, neskôr dravou hviezdičkou... Plný názov titulky totiž znie: „There were times, when even I used to be the first...“
