St. Valentine

Tak a máme to tento rok opäť za sebou. 14. február, deň svätého Valentína. Deň lásky, nehy, vzájomne opätovaných citov, alebo akoby povedala moja obľúbená osôbka, ktorá je vždy „pripravená na všetko,“ láska na rozkaz. Odvšadiaľ do nás cpú odpradávne symboly lásky ako napr. maličké plyšové srdiečka, ktoré sú síce neskutočne zlatučké, čačané a citovo labilnejším osobám schopné privodiť i nejaké to malé rozpoloženie, ale ak odmyslím fakt, že cena, za ktorú ich ponúka mrznúci predavač na ulici je až niekoľko násobne prestrelená, tak ide len o obyčajnú komédiu. Je síce pravda, že istým dňom boli pridelené isté, nazvime to, pamätné udalosti, ktoré slúžia práve nato, aby sme sa v tejto uponáhľanej dobe zastavili a spomenuli sa na druhých, nato čo sa stalo, a malo by nás tešiť, prípadne nato, čomu by sme sa mali v budúcnosti vyhnúť. Osobne si však myslím, že 14. február, k ním nepatrí. Nemyslím si, žeby som potreboval nejaký krížik v kalendári nato, aby som si spomenul na niekoho, koho milujem. Veď pozvať niekoho do kina, kúpiť mu kvety alebo s ním proste len tak stráviť spoločný deň nepotrebujem nejaký „sviatok“. Malo by to byť prirodzené a malo by sa to nachádzať v každom z nás. Viem, čo si poviete... V skutočnosti to tak nie je. Stále potrebujeme nejaké poznámky v našich preplnených diároch. Stále nás tlačia nejaké termíny. My už nežijeme. My sa len tak naháňame. Ako malé deti, ktoré sa hrajú na ihrisku. Ibaže teraz nie je cieľovou rovinkou koniec pieskoviska, ale pekná, drevená, síce malá, ale za tú cenu určite útulná truhlička rozmerov 2,5 x 1 m. Tak hor sa do nej, načo tu strácať čas?

Women and US

Pred krátkou chvíľou som mal možnosť absolvovať krátky rozhovor s jednou mojou známou. Posťažovala sa mi, ako ju nahneval priateľ a ako sa následne snažila tento hnev zajesť palacinkami. Bohužiaľ, tento v celku hrdinský pokus jej nevyšiel celkom podľa predstáv a skončila tak, že jej je z palaciniek, z priateľa a vlastne zo všetkého zle. Úbohé dievča, takto sa ničiť kvôli tak bežnému artiklu akým sú chlapi. Bohužiaľ, sme to práve my, mužské pokolenie, ktoré ničí naše nádherné nežné polovičky. Často krát si na nich vŕšime svoj nazbieraný hnev, svoju nervozitu, svoje problémy a niektorí úbožiaci aj svoje komplexy a mindráky z detstva. K tým posledne menovaným sa vyjadrovať hádam nie je treba. Vraví sa, že človek by mal byť v dnešnej modernej spoločnosti tolerantný, ale dajme si všetci ruku na srdce, každý si myslíme o nich to svoje ;).
No, ale späť k téme. Písal som o našich polovičkách z Venuše. Problém spoločnosti ako takej je v tom, že v minulosti im boli skôr prisudzované úlohy spoločníčok, ako plnohodnotných a sebestačných členov spoločnosti. Neskôr prišla známa doba emancipácie, ktorá bola len odpoveďou na to, čo robila katolícka cirkev posledných 1500 rokov. No a teraz ich tu máme. Moderné emancipované ženy. Nanešťastie iba v teoretickej rovine. Všetci vieme ako to dnes beží. Koľko žien je vo vedúcich funkciách, aké majú platy a podobne. Veď to do nás tlačia skoro každý druhý deň redaktori spoza skiel našich televízorov. Dúfam, že som teraz neurazil skupinu hrdých majiteľov LCD obrazoviek :). Postupne sa posúvame ďalej. Ženským problémov v našej spoločnosti je to, že ak chcú dokázať niečo viac, ako je klasický priemerný plat, priemerné zamestnanie, priemerný manžel, musia preto niečo urobiť. A to je v tejto spoločnosti veľmi, ale veľmi ťažké. Musia sa naučiť veci rozkúsať a prehltnúť. A potom sa divíme, že sú také tučné v pokročilejšom veku. Oni totiž nemajú veľa možností. Oproti nám, chlapom, sú oveľa emotívnejšie a oveľa viac vecí dokáže s nimi otriasť. Preto ak chcú byť úspešné, musia to vedieť prehltnúť. A najlepšie je tieto nepekné veci hneď zajesť. Kto z nás ma rád tú nepríjemnú pachuť v ústach sprevádzanú nepríjemnými pocitmi v žalúdku. Takže, ak nabudúce pôjdete po ulici a sa budete kritizovať „tie valiace sa reklamy na Michelin“ alebo „tú s prívesom od ŽSR,“ tak sa prosím pekne najprv zamyslite, nad sebou a nad tým ako sa k vašej partnerke zachováte pri najbližšom stretnutí. Taká ruža, alebo príjemný úsmev s pozvaním na večeru by nemusel byť najhorším nápadom. Predsa len, niektoré veci sa lepšie trávia vo dvojici :)