Ako (znovu)začať

Presne to ma napadá, keď znovu po tak dlhom čase prichádzam na svoj blog. Ako vidím, moc sa tu toho nezmenilo, návštevníkov nepribudlo a asi aj ako-tak stáli čitatelia sa stratili. Tak to už býva, ak sa niečo zanedbá, nemôže od toho čakať človek žiadnu pozitívnu odozvu. Ide o celkom zvláštny pocit, keď si s tak veľkým časovým odstupom prezerám svoje niekdajšie príspevky. Po toľkom čase mám na ne už dnes celkom iný názor, iný pohľad. Moje reakcie by na určité situácie boli dnes celkom iné, o niektorých veciach by som už asi ani nepísal, no na druhú stranu by som spomenul asi celkom iné príhody. Ako som už spomínal, je to zvláštny pocit. Zdá sa mi, akoby niektoré myšlienky ani neboli moje. Pripadá mi to, akoby som si prezeral nejaký film o myšlienkach niekoho celkom iného. Určite poznáte ten pocit, keď sledujete celkom zaujímavý film a v ňom Vás hrdina osloví niektorými svojimi myšlienkami. A vy si už neskôr, možno vôbec nebudete pamätať názov toho filmy, hlavnú zápletku, či meno ústredného hrdinu. Budete si však pamätať jeho určité myšlienky, ktorými Vás v tom momente oslovil, a ktoré si do Vás akoby vyhĺbili určité medzierky, v ktorých sa usadili a Vy už viete, že ich len tak jednoducho a ľahko odtiaľ nedostanete. Asi takto by som opísal svoje pocity, keď sa tu prechádzam svojimi pomyselnými príspevkami, ako v malej, privátnej video požičovni, kde si síce nemôžem pozrieť ponúkané tituly, no zato trailery a výrezy z nich určite.
Človek získa časom celkom iný pohľad na niektoré veci, ktoré sa mu v živote stali, hlavne na veci, ktoré si istým spôsobom zaznačil, zapamätal. Je to dôkazom toho, že každým dňom sa každý z nás mení. Máličko, postupne, behom týždňa by ste asi nezbadali rozdiel, ak by ste sa nachádzali v úlohe akéhosi nestranného pozorovateľa. Za taký mesiac, dva, sa však tieto zmeny už prejavia, a ukážu sa na Vás oveľa viac citeľne. Ono je to ale asi fajn. To, že sa stále meníme nám umožňuje rozvíjať svoje schopnosti, zlepšovať sa vo veciach, v ktorých nedosahujeme až také vysnívané výsledky, ale na druhú stranu aj prepadať viac určitým zlozvykom, prípadne si nejaké nové nabaliť. 
Teraz, keď sa už konečne rozbehli tie vysnívané „ Sviatky radosti a pokoja“ dúfam, že sa mi podarí niečo napísať, aby som mal znovu pocit, že tento blog patrí mne a tej malej skupine ľudí ktorá ho doteraz čítala...:)

A to som mal na začiatku strach, že nebudem vedieť, čo na „(znovu)začiatok“ napísať...:)

Just Words

Kedysi som počul príslovie, že „slovo je mocná zbraň a preto váž svoje slova opatrne, lebo to, čo vyslovíš sa už nedá vziať späť.“ Ako to už v živote býva, o pravdivosti väčšiny múdrostí sa musíme presvedčiť sami na vlastnej koži a tak tomu bolo tento krát i v mojom prípade. Len hlupák vraví bez toho, aby si to premyslel, a ja som sa svojim správaním zaradil medzi hlupákov. A ospravedlnením nie je ani množstvo alkoholu v mojej krvi. Videl som už veľa ľudí, ktorým v krvi kolovalo omnoho viac alkoholu a iných viac, či menej (ne)legálnych psychotroník a predsa dokázali kontrolovať to, čo vraveli. Ak sa niekto schováva za alkohol, schováva sa len sám za seba, nech si na obranu vraví čokoľvek. Ak sa niekto nevie správať, keď si vypije, tak nech nepije. Tak isto, ako niekto nevie, ako sa chovať v spoločnosti, nech do nej nechodí. Pred tým, ako niečo vyslovíme, mali by sme si dobre premyslieť, či tým niekoho nezraníme, niekoho sa nedotkneme, niekomu neublížime... Svet sa totiž skladá z maličkostí a má na nich svoje pevné základy, a ak si to neuvedomíme, môžeme práve svojimi rečami niekoho svet zničiť. Nejde tu o žiadnu hranú pretvárku, či prispôsobovanie sa niekomu nasilu, v tomto prípade ide o čisté vnímanie pocitov toho druhého, o empatiu vo svojom pravom slova zmysle. Tu na tomto malom kúsku čierneho podkladu si píšem svoj blog, svoje myšlienky a názory na svet, ktorým som plne znechutení práve kvôli ľuďom, ktorí ho svojim správaním a chovaním ničia a sám robím vo svojom „voľnom“ čase to isté. Ubližujem ľuďom na ktorých mi záleží v prvom rade iba kvôli svojim slabomyseľným a bezduchým „slabým chvíľam.“ Áno, slovo dokáže ukrutne zraniť, pár písmenok abecedy, ktoré sú samostatne neškodné a nevyvolajú ani to najmenšie vzrušenie, no keď sa spoja, dokážu vytvoriť šíp ostrý a silný ako posledný výdych, ktorý preráža aj tie najpevnejšie brnenia a múry vybudované na obranu pred vonkajším svetom a zanecháva za sebou iba zničenú pustatinu. Bohužiaľ u ľudí, na ktorých mi najviac záležalo. V ich očiach vidíte, že tentoraz ste trafili skutočne „do čierneho.“ Vidíte to, že tentoraz ste zašli tam, kde ste nikdy nechceli zájsť. Prekvapenie, šok, strach, skľúčenosť, hnev, neskôr pocit viny a nakoniec plač... Túto postupnosť ste skutočne nikdy nechceli vidieť. Viete, že aj keď vám to náhodou táto osoba niekedy odpustí, už to nikdy nebude také, ako predtým, lebo človek síce dokáže odpustiť, ale nie zabudnúť. A viete, že to, čo ste povedali ho zmenilo. A váš vzťah už nikdy nebude ako predtým... Je mi zo seba zle, mali by to tu zavrieť, bolo by asi tak lepšie...

Tento článok možno mnohí nepochopia. Bohužiaľ, musím sa všetkým ospravedlniť, tento článok je totiž určený len jedinej osobe a ja dúfam, že si ho tu nájde... Ešte raz prepáč, princezné neumierajú, žijú navždy a s nimi aj ich sny... A tie im ich nemôže nikto, nikdy, ničím zničiť.

Sobota 08.03.2008 ( viete, ktorá sobota... )

St. Valentine

Tak a máme to tento rok opäť za sebou. 14. február, deň svätého Valentína. Deň lásky, nehy, vzájomne opätovaných citov, alebo akoby povedala moja obľúbená osôbka, ktorá je vždy „pripravená na všetko,“ láska na rozkaz. Odvšadiaľ do nás cpú odpradávne symboly lásky ako napr. maličké plyšové srdiečka, ktoré sú síce neskutočne zlatučké, čačané a citovo labilnejším osobám schopné privodiť i nejaké to malé rozpoloženie, ale ak odmyslím fakt, že cena, za ktorú ich ponúka mrznúci predavač na ulici je až niekoľko násobne prestrelená, tak ide len o obyčajnú komédiu. Je síce pravda, že istým dňom boli pridelené isté, nazvime to, pamätné udalosti, ktoré slúžia práve nato, aby sme sa v tejto uponáhľanej dobe zastavili a spomenuli sa na druhých, nato čo sa stalo, a malo by nás tešiť, prípadne nato, čomu by sme sa mali v budúcnosti vyhnúť. Osobne si však myslím, že 14. február, k ním nepatrí. Nemyslím si, žeby som potreboval nejaký krížik v kalendári nato, aby som si spomenul na niekoho, koho milujem. Veď pozvať niekoho do kina, kúpiť mu kvety alebo s ním proste len tak stráviť spoločný deň nepotrebujem nejaký „sviatok“. Malo by to byť prirodzené a malo by sa to nachádzať v každom z nás. Viem, čo si poviete... V skutočnosti to tak nie je. Stále potrebujeme nejaké poznámky v našich preplnených diároch. Stále nás tlačia nejaké termíny. My už nežijeme. My sa len tak naháňame. Ako malé deti, ktoré sa hrajú na ihrisku. Ibaže teraz nie je cieľovou rovinkou koniec pieskoviska, ale pekná, drevená, síce malá, ale za tú cenu určite útulná truhlička rozmerov 2,5 x 1 m. Tak hor sa do nej, načo tu strácať čas?

Women and US

Pred krátkou chvíľou som mal možnosť absolvovať krátky rozhovor s jednou mojou známou. Posťažovala sa mi, ako ju nahneval priateľ a ako sa následne snažila tento hnev zajesť palacinkami. Bohužiaľ, tento v celku hrdinský pokus jej nevyšiel celkom podľa predstáv a skončila tak, že jej je z palaciniek, z priateľa a vlastne zo všetkého zle. Úbohé dievča, takto sa ničiť kvôli tak bežnému artiklu akým sú chlapi. Bohužiaľ, sme to práve my, mužské pokolenie, ktoré ničí naše nádherné nežné polovičky. Často krát si na nich vŕšime svoj nazbieraný hnev, svoju nervozitu, svoje problémy a niektorí úbožiaci aj svoje komplexy a mindráky z detstva. K tým posledne menovaným sa vyjadrovať hádam nie je treba. Vraví sa, že človek by mal byť v dnešnej modernej spoločnosti tolerantný, ale dajme si všetci ruku na srdce, každý si myslíme o nich to svoje ;).
No, ale späť k téme. Písal som o našich polovičkách z Venuše. Problém spoločnosti ako takej je v tom, že v minulosti im boli skôr prisudzované úlohy spoločníčok, ako plnohodnotných a sebestačných členov spoločnosti. Neskôr prišla známa doba emancipácie, ktorá bola len odpoveďou na to, čo robila katolícka cirkev posledných 1500 rokov. No a teraz ich tu máme. Moderné emancipované ženy. Nanešťastie iba v teoretickej rovine. Všetci vieme ako to dnes beží. Koľko žien je vo vedúcich funkciách, aké majú platy a podobne. Veď to do nás tlačia skoro každý druhý deň redaktori spoza skiel našich televízorov. Dúfam, že som teraz neurazil skupinu hrdých majiteľov LCD obrazoviek :). Postupne sa posúvame ďalej. Ženským problémov v našej spoločnosti je to, že ak chcú dokázať niečo viac, ako je klasický priemerný plat, priemerné zamestnanie, priemerný manžel, musia preto niečo urobiť. A to je v tejto spoločnosti veľmi, ale veľmi ťažké. Musia sa naučiť veci rozkúsať a prehltnúť. A potom sa divíme, že sú také tučné v pokročilejšom veku. Oni totiž nemajú veľa možností. Oproti nám, chlapom, sú oveľa emotívnejšie a oveľa viac vecí dokáže s nimi otriasť. Preto ak chcú byť úspešné, musia to vedieť prehltnúť. A najlepšie je tieto nepekné veci hneď zajesť. Kto z nás ma rád tú nepríjemnú pachuť v ústach sprevádzanú nepríjemnými pocitmi v žalúdku. Takže, ak nabudúce pôjdete po ulici a sa budete kritizovať „tie valiace sa reklamy na Michelin“ alebo „tú s prívesom od ŽSR,“ tak sa prosím pekne najprv zamyslite, nad sebou a nad tým ako sa k vašej partnerke zachováte pri najbližšom stretnutí. Taká ruža, alebo príjemný úsmev s pozvaním na večeru by nemusel byť najhorším nápadom. Predsa len, niektoré veci sa lepšie trávia vo dvojici :)

Happy New Year

5… 4… 3… 2… 1… ŠTASTNÝ NOVÝ ROK 2008!
Aké romantické. Všetci sú plný emócií, radujú sa, spievajú, tancujú, užívajú si chvíle nového roka, pritom ešte stále mysliac na ten, čo sa len prednedávnom ukončil. Vľavo odo mňa počujem tlmený výbuch a vidím letiacu zátku z fľaše, nasledovanú sladkou a rozpínajúcou sa zlatistou penou. Chlapík sa s očami plnými iskričiek šťastia obracia k svojim priateľom a s výkrikom: „ šťastný nový rok, kurva priatelia“, energicky podáva fľašu tomu, čo stojí vedľa neho najbližšie. V pravo odo mňa vidím dvoch zaľúbencov, ako si so slovami plnými nehy, porozumenia, náklonnosti a lásky šepkajú novoročné priania. Nasleduje dlhý a nekonečne vášnivý bozk, ktorý akoby slúžil na stvrdenie ich želaní, podobne ako si kedysi podpisovali zmluvy pečaťou. Tí dvaja sa už určite nemôžu dočkať kým dôjdu domov. Za mnou vidím partičku mladých ľudí plných očakávaní a tešiacich sa z toho, čo príde, čo má prísť. Predo mnou sledujem nádhernú explóziu farieb, atmosféricky doplňovanú sériou efektných výbuchov. Akoby povedali Česi: „ Skutečně, podívaná.“ A ja medzitým snívam. Zatváram oči a nechávam okolo seba plynúť nádhernú atmosféru okamihu, ktorý sa určite nezopakuje. Toľko ľudí, toľko emócií, toľko pozitívnej energie... Človeka by kľudne mohli označiť za pokrytca, ak by si z nej trochu nepožičal pre seba a nenabila sa ňou. Mám zatvorené oči, no aj tak vidím všetko navôkol. Človek nepotrebuje mať oči nato aby videl. Stačí ak vie cítiť. No to sa mi už okolo krku vrhá kamarát a vytrháva ma z môjho síce malého, no neskutočne plného sveta a kričí na mňa, ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK!. S úsmevom na perách mu opätujem priania a želania a s novým elánom v duši vykračujem naprieč tomu, čo ma čaká a čo neminie. Myslím, že sa k tejto téme ešte vrátim. Dovtedy prajem,

ŠŤASTNÝ A VESELÝ NOVÝ ROK 2008!