Just Words

Kedysi som počul príslovie, že „slovo je mocná zbraň a preto váž svoje slova opatrne, lebo to, čo vyslovíš sa už nedá vziať späť.“ Ako to už v živote býva, o pravdivosti väčšiny múdrostí sa musíme presvedčiť sami na vlastnej koži a tak tomu bolo tento krát i v mojom prípade. Len hlupák vraví bez toho, aby si to premyslel, a ja som sa svojim správaním zaradil medzi hlupákov. A ospravedlnením nie je ani množstvo alkoholu v mojej krvi. Videl som už veľa ľudí, ktorým v krvi kolovalo omnoho viac alkoholu a iných viac, či menej (ne)legálnych psychotroník a predsa dokázali kontrolovať to, čo vraveli. Ak sa niekto schováva za alkohol, schováva sa len sám za seba, nech si na obranu vraví čokoľvek. Ak sa niekto nevie správať, keď si vypije, tak nech nepije. Tak isto, ako niekto nevie, ako sa chovať v spoločnosti, nech do nej nechodí. Pred tým, ako niečo vyslovíme, mali by sme si dobre premyslieť, či tým niekoho nezraníme, niekoho sa nedotkneme, niekomu neublížime... Svet sa totiž skladá z maličkostí a má na nich svoje pevné základy, a ak si to neuvedomíme, môžeme práve svojimi rečami niekoho svet zničiť. Nejde tu o žiadnu hranú pretvárku, či prispôsobovanie sa niekomu nasilu, v tomto prípade ide o čisté vnímanie pocitov toho druhého, o empatiu vo svojom pravom slova zmysle. Tu na tomto malom kúsku čierneho podkladu si píšem svoj blog, svoje myšlienky a názory na svet, ktorým som plne znechutení práve kvôli ľuďom, ktorí ho svojim správaním a chovaním ničia a sám robím vo svojom „voľnom“ čase to isté. Ubližujem ľuďom na ktorých mi záleží v prvom rade iba kvôli svojim slabomyseľným a bezduchým „slabým chvíľam.“ Áno, slovo dokáže ukrutne zraniť, pár písmenok abecedy, ktoré sú samostatne neškodné a nevyvolajú ani to najmenšie vzrušenie, no keď sa spoja, dokážu vytvoriť šíp ostrý a silný ako posledný výdych, ktorý preráža aj tie najpevnejšie brnenia a múry vybudované na obranu pred vonkajším svetom a zanecháva za sebou iba zničenú pustatinu. Bohužiaľ u ľudí, na ktorých mi najviac záležalo. V ich očiach vidíte, že tentoraz ste trafili skutočne „do čierneho.“ Vidíte to, že tentoraz ste zašli tam, kde ste nikdy nechceli zájsť. Prekvapenie, šok, strach, skľúčenosť, hnev, neskôr pocit viny a nakoniec plač... Túto postupnosť ste skutočne nikdy nechceli vidieť. Viete, že aj keď vám to náhodou táto osoba niekedy odpustí, už to nikdy nebude také, ako predtým, lebo človek síce dokáže odpustiť, ale nie zabudnúť. A viete, že to, čo ste povedali ho zmenilo. A váš vzťah už nikdy nebude ako predtým... Je mi zo seba zle, mali by to tu zavrieť, bolo by asi tak lepšie...

Tento článok možno mnohí nepochopia. Bohužiaľ, musím sa všetkým ospravedlniť, tento článok je totiž určený len jedinej osobe a ja dúfam, že si ho tu nájde... Ešte raz prepáč, princezné neumierajú, žijú navždy a s nimi aj ich sny... A tie im ich nemôže nikto, nikdy, ničím zničiť.

Sobota 08.03.2008 ( viete, ktorá sobota... )