Best Friends Forever

Cítim ako mi pomaly steká slza po líci. A za ňou sa na svoju púť pripravuje už ďalšia. Pomaličky, jemne, nevtieravo sa nazbieravajú maličké kvapôčky a pomaly, skoro nebadane, vytvárajú niečo väčšie. Niečo, čo keď bude dostatočne veľké, opustí miesto kde sa zrodilo, a vydá sa na nenávratnú cestu sebazničenia.
Ono je to tak aj s láskou. Najprv spoznáte človeka, ktorý vám možno nie je na prvý pohľad sympatický, ani sa vám nezdá bohvieako pekný, no niečím vás zaujme. A ako vás zaujme, rovnakou intenzitou začnete o ňom zisťovať rôzne veci. Zrazu máte chuť ho spoznať, zistiť, čo je to za človeka. A postupne, tak ako maličké kanáliky privádzajú drobné slzičky do očí, kde sa nazbierajú, tak aj vaše sympatie, pocity, postoje a náklonnosť k tejto osobe sa mení, rastie... A potom, keď už máte toho v sebe tak akurát dosť, cítite, že to musíte pustiť von. Cítite, že ju milujete. Máte radi ako sa oblieka, ako sa správa, ako voňajú jeho vlasy, zbožňujete jej pohľad, neviete žiť bez jej úsmevu...
Ale čo robiť, ak je to jednostranné? To bohužiaľ neviem. A tak isto, ako to neviem ja, nevie to ani žiaden sprostý psychológ. S týmto sa každý musí vyrovnať sám. A nik mu s tým nedokáže pomôcť. Viete, čo je naozaj krutá vec? Keď kamarátstvo prerastie v lásku. Hlavne, keď je to jednostranné. Máte kamaráta, ktorému vo všetkom veríte, spoliehate sa na naňho, keď je najhoršie, vie o vás všeculinko, každý najmenší detailík. Máte ho radi, to je samozrejmé, máte spoločné záujmy, spoločné názory a možno aj spoločné ciele. Ale to nie je láska, to je kamarátstvo. Veď pre človeka je prirodzené, že sa obklopuje ľuďmi jemu blízkymi. Keď zrazu zistíte, že z jeho strany to nie je až tak kóšer kamarátsky vzťah, je vám na zabitie. Kde som sakra spravila chybu, čo som urobila zlého, veď sme sa len bavili, on počúval mňa, ja jeho, moje problémy boli jeho problémami a jeho zas mojimi. Pre človeka, ktorý má svedomie a dokáže cítiť, je sto krát horšie ubližovať, ako cítiť, že je mu ubližované. Zrazu je stratený, nemá nikoho, svojho najlepšieho priateľa práve stratila. A stratila ho práve preto, lebo sa pred ním správala vždy tak, ako sa cítila, pred ním bola vždy tým, ktorým v skutočnosti bola a nie tým na ktorého sa pred inými len hrala. A teraz... Teraz je nič. Je sama... Opustená... Vie len jediné, a to, že k nemu necíti to, čo on k nej, a že to už nikdy nebude, ako to bývalo. Ďalšiemu človeku zničila život. A tentoraz tomu, na kom jej najviac záležalo. Svojmu jedinému, skutočnému priateľovi.
O tom, aké to je pre človeka milujúceho svoju najlepšiu kamarátku hádam ani nemusím písať. Určite si to veľa z Vás prežilo. A tí, ktorí nie, tým to z celej duše neprajem. Myslím si, že istých vecí by mal byť človek za svoj krátky život ušetrený. Predsa len, netreba všetko skúsiť. Určité vecí stačí len vidieť. Zrazu cítite, že už začínate toho človeka brať trochu inak, ako len kamarátku. Začínate cítiť niečo celkom iné... Niečo akoby hrejivé, každá chvíľka s ňou je pre vás akoby vykúpením z tohto strašného sveta. A každá chvíľka bez nej je tisíc krát horšia, ako najhoršie predstavy pochádzajúce z vašej vlastnej hlavy. Jediná, skutočne jediná vec, ktorá vás drží v takýchto chvíľach pri živote je práve istota, že ju uvidíte znovu. Aby ste si pri nej mohli dobiť baterky na chvíle, keď nebudete s ňou. A tak to ide ďalej a ďalej a ďalej, až príde doba, kedy to už nemôžete vydržať a musíte jej to povedať. A niekde hlboko, v najhlbších útrobách duše veríte, že sa na vás usmeje s tým jej krásnym úsmevom, ktorý na nej tak milujete, pozrie sa na vás s tým jej neskutočným pohľadom, ktorý na nej tak zbožňujete a hodí sa vám okolo krku celá šťastná a vy viete, že toto je práve ten okamih, v ktorom ste vyhrali, že toto je práve ten okamih, pre ktorý sa oplatilo na tomto svete žiť.
Ale bohužiaľ, priznajme si, väčšinou je pravda celkom iná, celkom opačná. Pripravuje sa nato celé dni, týždne, možno aj mesiace, pomaličky, po maličkých kúsičkoch v sebe zbierate odvahu, až príde ten osudný deň. Zrazu, ani neviete ako, stojíte pred ňou, pozeráte sa jej do očí, ktoré ste videli snáď tisíc krát, no stále ste sa ich nedokázali nabažiť. Stojíte tam, ako taký malý panáčik a blabocete niečo nesúvislého, niečo čo nemá ani v tej najhlbšej podstate nič spoločného s tým, čo ste si pripravili, no viete, že to niečo ide od srdca. A tak rozprávate a rozprávate, až raz príde chvíľa, kedy skončíte. Teraz to príde. Ten zlomový moment. Cítite sa taký nesvoj, že najradšej by ste sa v sekunde zmenili na lietadlo a odleteli niekam na druhý koniec sveta, niekam, kde by vás už nikdy, nikto nenašiel. Stojíte tam, hľadíte na ňu, ona na vás. V jej očiach vidíte ako to v nej víri emóciami. Pomaly však rozpoznávate tie, ktorých ste sa najviac obávali. Vidíte strach, hnev, bezmocnosť, samotu, opustenosť... A vy viete čo to znamená. Otáčate sa, zatvárate oči v ktorých sa vám začínajú hromadiť slzy a utekáte. Ani neviete kam, proste len ďaleko, ďaleko, ďaleko... Tam, kde vás už nikto, nikdy nestretne, tam, kde už nikomu nezničíte život a nikto nezničí ten váš. Chcete byť sám, len sám, sám a navždy sám. Pred chvíľou sa vám rozsypal váš nádherný vysnívaný svet, ako domček z karát. Viete len, že to všetko už nikdy nebude ako to bolo predtým, že to už nikdy nebude môcť byť ako predtým, lebo vy ste to všetko zničili... No nemohol som to radšej držať v sebe a nechať tak, ako to bolo? Určite nie, raz by vás to určite žožralo. A človek má len obmedzenú schopnosť vzchopiť sa. Svaly sa unavia, no myseľ je to, čo to všetko drží pohromade. No tentoraz vám zlomili myseľ. A je na vás, čo urobíte, ako sa s tým vyrovnáte... Len na vás...

Merry Christmas

Krásna harmónia melódie rolničiek, husté a zároveň jemné sneženie vonku za oblokmi, nevtieravá a zároveň vnucujúca sa aróma škorice, šíriaca sa všade na okolo rodinného krbu. Všade vidieť radosť na detských tvárach, smiech, rodinnú pohodu a nevyčerpateľné čaro blížiacich sa Vianoc. Takto nejako by sa mohla začať klasická poviedka o nezabudnuteľných vianočných sviatkoch. Skutočnosť je bohužiaľ úplne iná, drahí priatelia. Žijeme v celkom inom svete. Vo svete, kde je všetko hrané, predstierané a naaranžované. Vo svete, kde sa každý dospelí hrá na nekonečnú pohodu, bezstarostný život a bezchybné Vianoce. Ale všetci zabúdajú na niečo. Keď herec hraje svoju úlohu, mal by sa do nej vcítiť, hrať ju presvedčivo, žiť tou postavou, a nie hrať tú „skvelú“ pohodu, ako ju hrajú všetci na okolo. Vlastne, oni ju nehrajú, oni ju predstierajú. A tu sa vynára ten problém. Všetci niečo predstierajú, no nikto si nechce pripustiť realitu takú, akou v skutočnosti je. Neuvedomujú si, že najviac tým trpia tí, na ktorých im záleží najviac. Ja osobne som už síce plnoletý, no poviem to otvorene, je mi tu z toho všetkého na okolo na grcanie. Žijeme vo svete plnom masiek a hraných scén, kde sa každý snaží ojebať toho druhého. Pri čítaní týchto riadkov si isto poviete, že mladý má len slabú chvíľu, a že to je síce tak, no on sa z toho časom dostane, on to časom pochopí. Nie, ďakujem, nemám záujem pochopiť tento VÁŠ svet. Vy ste si ho vytvorili, Vy si v ňom žite, nechajte ma žiť ten môj.
Dnes som mal možnosť absolbovať telefonát s jedným celkom neznámym, no zato nevšedným a pre mňa dôležitým človekom. Dozvedel som sa, ako je u nich doma všetko nahovno, aká tam vládne faloš a celý deň sa tam odohráva „krutá paródia na rodinu“. Vtedy som si tak uvedomil, že to nielen u nich, ale všade okolo je hraná tá paródia. Že všetci dospelí okolo sa tvária ako je všetko fajn. Preto možno toľko mladých siaha po legálnych či nelegálnych drogách, aby sa dostali aspoň na chvíľu z toho hraného a predstieraného sveta von. Von, do toho ich vlastného, do toho bezchybného, do toho úžasného, kde môžu byť samým sebou a nemusia sa hrať na niekoho koho nechcú, na niekoho, kým by mali byť. Možno to by si mohla táto spoločnosť uvedomiť. Nie, ako dostať drogy z ulice a znížiť počet alkoholikov a fajčiarov. Skôr dôjsť nato, ako odstrániť vplyvy spôsobujúce všetky tieto neresti, prameniace práve z Vami vytvorenej spoločnosti. Ja radšej na dnes končím, napísal som už toho aj tak dosť a sám sa možno budem niekedy diviť, aké súvislosti som si vedel v hlave pozliepať dokopy.

Tak teda ŠTASTNÉ A VESELÉ!

Len ďalšia chladná noc

Je niečo po desiatej hodine. Sedúc na lavičke Hviezdoslavovho námestia, držajúc v roztrasených rukách mobil priateľa, ktorého vidím stáť asi 15 metrov opodiaľ a pozerajúc sa na chvíle, ktorými pečatí svoj osud. Asi som začal príliš náhlo, vstupujúc až moc do hĺbky deja. Začalo to celkom nevinne, pozvaním na pohár piva v stredu večer, predvečer dňa všetkých svätých. Tož, akoby povedal nižšie menovaný priateľ, povedal som si a išiel som si posedieť do menšej - väčšej pivnice starého mesta. Už spočiatku sa mi zdal akýsi zvláštny... Ale veď on je zvláštny. Ešte lepšie povedané, jedinečný. Postupom času, ako náš rozhovor prebiehal, začal som si pomaly všímať, že niečo asi nie je celkom kóšer. Išlo o jeho priateľku. Dievča v celku jedinečné a zároveň normálne, skvelé a zároveň obyčajné, nepovšimnuté a zároveň hodné aplauzu všetkých okolo. Bola to prosto jeho „ONA“. Tak, ako plynul čas pri pive, tak prichádzali sms-ky. A verte mi, jedna bola horšia od druhej. Bolo vidno v jeho očiach, že mu nie je všetko jedno, že sa mu pomaly, ale iste rúca jeho zakrátko vybudovaný, no zato prekrásny svet. Bohužiaľ z papierových kariet. Už sme stáli pod Mostom SNP, stačilo len prejsť na zástavku autobusu, no akoby z nebies (či z pekiel) samotných, vnukol mu ktosi nápad. „Skočme ešte na jeden Budwar.“ A ja blázon, hlupák som mu nato prikývol. Zašli sme do „Pivničky“. Skutočne, útulný to podnik, keby sa človek mal kde posadiť. Išiel tam za svojou starou známou. Kamarátkou ... No nebola to až tak kamarátka.. Ako on povedal, „sestričkou, s ktorou sa osem rokov nevidel“. A tam bolo vidieť v ňom ten boj. To ako si uvedomoval, čo sa stalo, čo sa mohlo stať a čo sa stane.. Bolo vidieť ako sa mu myšlienky derú cez kožu. Chudák.. Ľúto mi ho bolo.. Nezaslúži si to. Prečo vždy trpia tí uvedomelí, tí inteligentní, tí ktorí majú pred sebou budúcnosť? Prečo sa také veci nestávajú tým, ktorým to už je všetko jedno, ktorý si želajú smrť alebo naopak, tým ktorí si nevážia život? Prečo je život taký svinský k tým okolo, ktorí ho chcú žiť?
A tak je niečo po desiatej hodine. Sedúc na lavičke Hviezdoslavovho námestia, držajúc v roztrasených rukách mobil priateľa, ktorého vidím stáť asi 15 metrov opodiaľ a pozerajúc sa na chvíli, ktorými pečatí svoj osud. Láska je krutá.. Nevyberá si obete. Kebyže len tak môžem niečo spraviť. Kebyže môžem konať nejakým spôsobom, ktorý by ti aspoň trochu uľavil drahý priateľu. Konečne po desiatych minútach zložil mobil a kráča ku mne. Bohužiaľ, nie je to krok v aký som dúfal. Krok jedinca, ktorý si vybojoval svoje miesto, svoj kúsok zeme na ktorom má právo žiť, krok víťaza, ktorý cítiť v každom došľapnutí na kamennú dlažbu. Nie.. Toto je krok jedinca, ktorý prehral. A nemá už síl to ďalej skúšať. A kebyže len skúšať.. On nemá síl už ani chodiť, ani dýchať.. Kráčam popri ňom a zároveň nie. Nesie sa vedľa mňa ako bezduchá mŕtvola. Ako kostra bez svalov a kože. Ako človek bez duše.. Sedím vedľa neho v autobuse a snažím sa z neho vypáčiť, čo mu to stvorenie za tých prekliatych 10 minút natáralo. Aké to môžu byť slová, ktoré zlomia taký charakter za 10 minút. „Vydrž do pondelka, ja to predýcham a potom ti o tom všetko porozprávam.“ To mi povedal. A ja mu nato: „Neber to tak, že ti neverím, ide len o to, že sa proste o teba do toho pondelka bojím.“ „Neboj sa, ja svoje slovo vždy dodržím.“ A tak som mu veril. Tak slepo, ako on veril tej žene. Cítil som už vtedy, že mi nehovorí pravdu. Že, žiadne v pondelok nebude. No nemal som síl mu vzdorovať. Nebudem ho predsa trápiť „blbosťami“, veď aj tak má už toho dosť. Posledný krát som ho videl ako vstupoval do svojej brány. „ Tož, tak vidíme sa v pondelok.“ zvolal na rozlúčku. A ja do zatvárajúcich dverí mu nato: „ Ešte, že nie zbohom.“ A on nato ako hlas prichádzajúci už z dávno zabudnutých legiend: „Zbohom!“.
Vtedy som mal zakročiť. Možno rozkopať tie dvere, možno zavolať políciu, možno hasičov, možno kohokoľvek, a nie sa len tak prizerať ako mizne v útrobách brány a utešovať sa, že všetko bude dobré. Boli to posledné slová ktoré som od neho v ten večer počul. A dodnes si to dávam za vinu. Človek nie je všemocný, to je pravda. Ale človek dokáže konať, keď nemyslí na to, aké ma on problémy, ale sústredí sa na problémy priateľove. Problémy, ktoré sú mnohokrát dôležitejšie, ako napr. byť do jedenástej doma...

Poviem vám iba jedno priatelia. Som nehorázne rád, že ten pondelok prišiel. A bolo to jedno z najdlhších čakaní na pondelok v mojom kratučkom živote. A tak isto som nehorázne rád, že títo dvaja úžasní ľudia sú stále spolu a ja som s kľudom mohol vymazať pôvodný koniec toho textu. :)

Maťo & Annett, držte sa ;)

Cesta k pointe

Vraví sa, že keď ide autor písať nejaký článok, príbeh, poviedku, , či nebodaj celý román, musí mať na začiatku víziu. Nie nadarmo povedal jeden nemenovaný známy fyzik (ktorého meno si bohužiaľ nepamätám :P) „Na začiatku je vždy vízia“. I keď veľa krát to je naozaj v skutočnosti pravda, isté malé percento (bližšie nedefinované :P) príbehov vzniklo práve bez prvotnej vízie. Pýtate sa, ako to je možné, veď človek má stále nejaké sny, priania, myšlienky, ktoré by chcel naplniť. Áno, máte pravdu, každý má sny, ale nie každý vie, ako ich naplniť. Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina. A špeciálnu skupinu v tejto drvivej väčšine tvoria práve rojkovia. Mám to šťastie, že medzi nich môžem patriť. No, ale spať, kde som prestal - Veľa krát aj známe romány začínali tak, že autor, proste nevedel, čo má písať, vedel, len, že chce niečo písať, že chce niečo vložiť, že chce nechať ľuďom nejaký svoj odkaz. A tak písal čo mu prvé na rozum prišlo. A neskôr, keď si tie riadky znovu v hlave prebral (a vyškrtal z nich asi 90 %), zistil, že sa v nich nachádza nejaká pointa, ktorá by mohla byť základom zaujímavého príbehu. Tak sa aj ja teraz nadránom snažím napísať niečo, v čom by som mohol neskôr nájsť nejakú pointu, prípadne aspoň nejakú cestu k pointe, ktorá by mohla byť základom úspešného písania, a nie týchto riadkov plných prázdneho textu. :) Do skorého videnia, priatelia.

Môj malý Therazin :)

adopt your own virtual pet!

They Call Me Nether

Takže je to tu. Juhuuuu, môj prvý článok. Rozhodol som sa, že články budem písať s diakritikou. Nech to tu má aspoň ako takú úroveň. Asi by som sa mal najprv predstaviť. No jo, ono sa to na začiatok sluší. Volám sa Nether Tyr Neil. Nebojte sa, moji rodičia sa nezbláznili a nepochádzam ani zo žiadnej exotickej krajiny. Je to proste môj pseudonym. Veľa krát som dostal otázku ako som sa k nemu dopracoval. Nuž, bola to krkolomná a strastiplná cesta. Začalo sa niekedy pred 3 rokmi. Bol som 14 ročný malý chlapček, ťažko skúšaný školou, prvými vyrastajúcimi chĺpkami na brade a nekončiacimi výkyvmi hormónov. Bol som totálne žažratý do počítačových hier a trpel som nekonečným depresiami súvisiacimi s potrebou používania originálneho a nikým používaného nicku. Zrazu sa mi do rúk dostala hra Neverwinter Nights. Znalci sa pri tomto mene určite pousmiali a z podvedomia im vystúpili spomienky na nekonečne dlhý čas strávený s touto skvelou hrou. Mno, ale späť k téme. V tejto hre bola možnosť si vygenerovať meno. Tak som na to úžasné tlačidlo GENERATE klikal asi pol hodinu, kým mi nevyšlo niečo, čo ma vtedy zaujalo. To meno bolo trojmiestne a niečím svojské. Malo v sebe nádych niečoho elfského. A práve to som hľadal. Už si presne nepamätám, ako to meno znelo, ale po niekoľkých úpravách vzniklo z toho dnes už známe Nether Tyr Neil. Nehľadajte v tom žiadnu logiku ani sa to nesnažte preložiť do elfštiny, prípadne to napísať vo Futharku :), je to proste iba usporiadanie niekoľkých písmem, ktoré sa mi vtedy páčilo a má pre mňa určité čaro dodnes. Tak nejako by som to tu mal asi ukončiť, hlavnú tému som už vyčerpal a trochu zmáha ma aj únava. Prajem Vám teda príjemný večer a do neskorého videnia.

Welcome

Tak vas tu pekne vitam...