Best Friends Forever

Cítim ako mi pomaly steká slza po líci. A za ňou sa na svoju púť pripravuje už ďalšia. Pomaličky, jemne, nevtieravo sa nazbieravajú maličké kvapôčky a pomaly, skoro nebadane, vytvárajú niečo väčšie. Niečo, čo keď bude dostatočne veľké, opustí miesto kde sa zrodilo, a vydá sa na nenávratnú cestu sebazničenia.
Ono je to tak aj s láskou. Najprv spoznáte človeka, ktorý vám možno nie je na prvý pohľad sympatický, ani sa vám nezdá bohvieako pekný, no niečím vás zaujme. A ako vás zaujme, rovnakou intenzitou začnete o ňom zisťovať rôzne veci. Zrazu máte chuť ho spoznať, zistiť, čo je to za človeka. A postupne, tak ako maličké kanáliky privádzajú drobné slzičky do očí, kde sa nazbierajú, tak aj vaše sympatie, pocity, postoje a náklonnosť k tejto osobe sa mení, rastie... A potom, keď už máte toho v sebe tak akurát dosť, cítite, že to musíte pustiť von. Cítite, že ju milujete. Máte radi ako sa oblieka, ako sa správa, ako voňajú jeho vlasy, zbožňujete jej pohľad, neviete žiť bez jej úsmevu...
Ale čo robiť, ak je to jednostranné? To bohužiaľ neviem. A tak isto, ako to neviem ja, nevie to ani žiaden sprostý psychológ. S týmto sa každý musí vyrovnať sám. A nik mu s tým nedokáže pomôcť. Viete, čo je naozaj krutá vec? Keď kamarátstvo prerastie v lásku. Hlavne, keď je to jednostranné. Máte kamaráta, ktorému vo všetkom veríte, spoliehate sa na naňho, keď je najhoršie, vie o vás všeculinko, každý najmenší detailík. Máte ho radi, to je samozrejmé, máte spoločné záujmy, spoločné názory a možno aj spoločné ciele. Ale to nie je láska, to je kamarátstvo. Veď pre človeka je prirodzené, že sa obklopuje ľuďmi jemu blízkymi. Keď zrazu zistíte, že z jeho strany to nie je až tak kóšer kamarátsky vzťah, je vám na zabitie. Kde som sakra spravila chybu, čo som urobila zlého, veď sme sa len bavili, on počúval mňa, ja jeho, moje problémy boli jeho problémami a jeho zas mojimi. Pre človeka, ktorý má svedomie a dokáže cítiť, je sto krát horšie ubližovať, ako cítiť, že je mu ubližované. Zrazu je stratený, nemá nikoho, svojho najlepšieho priateľa práve stratila. A stratila ho práve preto, lebo sa pred ním správala vždy tak, ako sa cítila, pred ním bola vždy tým, ktorým v skutočnosti bola a nie tým na ktorého sa pred inými len hrala. A teraz... Teraz je nič. Je sama... Opustená... Vie len jediné, a to, že k nemu necíti to, čo on k nej, a že to už nikdy nebude, ako to bývalo. Ďalšiemu človeku zničila život. A tentoraz tomu, na kom jej najviac záležalo. Svojmu jedinému, skutočnému priateľovi.
O tom, aké to je pre človeka milujúceho svoju najlepšiu kamarátku hádam ani nemusím písať. Určite si to veľa z Vás prežilo. A tí, ktorí nie, tým to z celej duše neprajem. Myslím si, že istých vecí by mal byť človek za svoj krátky život ušetrený. Predsa len, netreba všetko skúsiť. Určité vecí stačí len vidieť. Zrazu cítite, že už začínate toho človeka brať trochu inak, ako len kamarátku. Začínate cítiť niečo celkom iné... Niečo akoby hrejivé, každá chvíľka s ňou je pre vás akoby vykúpením z tohto strašného sveta. A každá chvíľka bez nej je tisíc krát horšia, ako najhoršie predstavy pochádzajúce z vašej vlastnej hlavy. Jediná, skutočne jediná vec, ktorá vás drží v takýchto chvíľach pri živote je práve istota, že ju uvidíte znovu. Aby ste si pri nej mohli dobiť baterky na chvíle, keď nebudete s ňou. A tak to ide ďalej a ďalej a ďalej, až príde doba, kedy to už nemôžete vydržať a musíte jej to povedať. A niekde hlboko, v najhlbších útrobách duše veríte, že sa na vás usmeje s tým jej krásnym úsmevom, ktorý na nej tak milujete, pozrie sa na vás s tým jej neskutočným pohľadom, ktorý na nej tak zbožňujete a hodí sa vám okolo krku celá šťastná a vy viete, že toto je práve ten okamih, v ktorom ste vyhrali, že toto je práve ten okamih, pre ktorý sa oplatilo na tomto svete žiť.
Ale bohužiaľ, priznajme si, väčšinou je pravda celkom iná, celkom opačná. Pripravuje sa nato celé dni, týždne, možno aj mesiace, pomaličky, po maličkých kúsičkoch v sebe zbierate odvahu, až príde ten osudný deň. Zrazu, ani neviete ako, stojíte pred ňou, pozeráte sa jej do očí, ktoré ste videli snáď tisíc krát, no stále ste sa ich nedokázali nabažiť. Stojíte tam, ako taký malý panáčik a blabocete niečo nesúvislého, niečo čo nemá ani v tej najhlbšej podstate nič spoločného s tým, čo ste si pripravili, no viete, že to niečo ide od srdca. A tak rozprávate a rozprávate, až raz príde chvíľa, kedy skončíte. Teraz to príde. Ten zlomový moment. Cítite sa taký nesvoj, že najradšej by ste sa v sekunde zmenili na lietadlo a odleteli niekam na druhý koniec sveta, niekam, kde by vás už nikdy, nikto nenašiel. Stojíte tam, hľadíte na ňu, ona na vás. V jej očiach vidíte ako to v nej víri emóciami. Pomaly však rozpoznávate tie, ktorých ste sa najviac obávali. Vidíte strach, hnev, bezmocnosť, samotu, opustenosť... A vy viete čo to znamená. Otáčate sa, zatvárate oči v ktorých sa vám začínajú hromadiť slzy a utekáte. Ani neviete kam, proste len ďaleko, ďaleko, ďaleko... Tam, kde vás už nikto, nikdy nestretne, tam, kde už nikomu nezničíte život a nikto nezničí ten váš. Chcete byť sám, len sám, sám a navždy sám. Pred chvíľou sa vám rozsypal váš nádherný vysnívaný svet, ako domček z karát. Viete len, že to všetko už nikdy nebude ako to bolo predtým, že to už nikdy nebude môcť byť ako predtým, lebo vy ste to všetko zničili... No nemohol som to radšej držať v sebe a nechať tak, ako to bolo? Určite nie, raz by vás to určite žožralo. A človek má len obmedzenú schopnosť vzchopiť sa. Svaly sa unavia, no myseľ je to, čo to všetko drží pohromade. No tentoraz vám zlomili myseľ. A je na vás, čo urobíte, ako sa s tým vyrovnáte... Len na vás...