Len ďalšia chladná noc

Je niečo po desiatej hodine. Sedúc na lavičke Hviezdoslavovho námestia, držajúc v roztrasených rukách mobil priateľa, ktorého vidím stáť asi 15 metrov opodiaľ a pozerajúc sa na chvíle, ktorými pečatí svoj osud. Asi som začal príliš náhlo, vstupujúc až moc do hĺbky deja. Začalo to celkom nevinne, pozvaním na pohár piva v stredu večer, predvečer dňa všetkých svätých. Tož, akoby povedal nižšie menovaný priateľ, povedal som si a išiel som si posedieť do menšej - väčšej pivnice starého mesta. Už spočiatku sa mi zdal akýsi zvláštny... Ale veď on je zvláštny. Ešte lepšie povedané, jedinečný. Postupom času, ako náš rozhovor prebiehal, začal som si pomaly všímať, že niečo asi nie je celkom kóšer. Išlo o jeho priateľku. Dievča v celku jedinečné a zároveň normálne, skvelé a zároveň obyčajné, nepovšimnuté a zároveň hodné aplauzu všetkých okolo. Bola to prosto jeho „ONA“. Tak, ako plynul čas pri pive, tak prichádzali sms-ky. A verte mi, jedna bola horšia od druhej. Bolo vidno v jeho očiach, že mu nie je všetko jedno, že sa mu pomaly, ale iste rúca jeho zakrátko vybudovaný, no zato prekrásny svet. Bohužiaľ z papierových kariet. Už sme stáli pod Mostom SNP, stačilo len prejsť na zástavku autobusu, no akoby z nebies (či z pekiel) samotných, vnukol mu ktosi nápad. „Skočme ešte na jeden Budwar.“ A ja blázon, hlupák som mu nato prikývol. Zašli sme do „Pivničky“. Skutočne, útulný to podnik, keby sa človek mal kde posadiť. Išiel tam za svojou starou známou. Kamarátkou ... No nebola to až tak kamarátka.. Ako on povedal, „sestričkou, s ktorou sa osem rokov nevidel“. A tam bolo vidieť v ňom ten boj. To ako si uvedomoval, čo sa stalo, čo sa mohlo stať a čo sa stane.. Bolo vidieť ako sa mu myšlienky derú cez kožu. Chudák.. Ľúto mi ho bolo.. Nezaslúži si to. Prečo vždy trpia tí uvedomelí, tí inteligentní, tí ktorí majú pred sebou budúcnosť? Prečo sa také veci nestávajú tým, ktorým to už je všetko jedno, ktorý si želajú smrť alebo naopak, tým ktorí si nevážia život? Prečo je život taký svinský k tým okolo, ktorí ho chcú žiť?
A tak je niečo po desiatej hodine. Sedúc na lavičke Hviezdoslavovho námestia, držajúc v roztrasených rukách mobil priateľa, ktorého vidím stáť asi 15 metrov opodiaľ a pozerajúc sa na chvíli, ktorými pečatí svoj osud. Láska je krutá.. Nevyberá si obete. Kebyže len tak môžem niečo spraviť. Kebyže môžem konať nejakým spôsobom, ktorý by ti aspoň trochu uľavil drahý priateľu. Konečne po desiatych minútach zložil mobil a kráča ku mne. Bohužiaľ, nie je to krok v aký som dúfal. Krok jedinca, ktorý si vybojoval svoje miesto, svoj kúsok zeme na ktorom má právo žiť, krok víťaza, ktorý cítiť v každom došľapnutí na kamennú dlažbu. Nie.. Toto je krok jedinca, ktorý prehral. A nemá už síl to ďalej skúšať. A kebyže len skúšať.. On nemá síl už ani chodiť, ani dýchať.. Kráčam popri ňom a zároveň nie. Nesie sa vedľa mňa ako bezduchá mŕtvola. Ako kostra bez svalov a kože. Ako človek bez duše.. Sedím vedľa neho v autobuse a snažím sa z neho vypáčiť, čo mu to stvorenie za tých prekliatych 10 minút natáralo. Aké to môžu byť slová, ktoré zlomia taký charakter za 10 minút. „Vydrž do pondelka, ja to predýcham a potom ti o tom všetko porozprávam.“ To mi povedal. A ja mu nato: „Neber to tak, že ti neverím, ide len o to, že sa proste o teba do toho pondelka bojím.“ „Neboj sa, ja svoje slovo vždy dodržím.“ A tak som mu veril. Tak slepo, ako on veril tej žene. Cítil som už vtedy, že mi nehovorí pravdu. Že, žiadne v pondelok nebude. No nemal som síl mu vzdorovať. Nebudem ho predsa trápiť „blbosťami“, veď aj tak má už toho dosť. Posledný krát som ho videl ako vstupoval do svojej brány. „ Tož, tak vidíme sa v pondelok.“ zvolal na rozlúčku. A ja do zatvárajúcich dverí mu nato: „ Ešte, že nie zbohom.“ A on nato ako hlas prichádzajúci už z dávno zabudnutých legiend: „Zbohom!“.
Vtedy som mal zakročiť. Možno rozkopať tie dvere, možno zavolať políciu, možno hasičov, možno kohokoľvek, a nie sa len tak prizerať ako mizne v útrobách brány a utešovať sa, že všetko bude dobré. Boli to posledné slová ktoré som od neho v ten večer počul. A dodnes si to dávam za vinu. Človek nie je všemocný, to je pravda. Ale človek dokáže konať, keď nemyslí na to, aké ma on problémy, ale sústredí sa na problémy priateľove. Problémy, ktoré sú mnohokrát dôležitejšie, ako napr. byť do jedenástej doma...

Poviem vám iba jedno priatelia. Som nehorázne rád, že ten pondelok prišiel. A bolo to jedno z najdlhších čakaní na pondelok v mojom kratučkom živote. A tak isto som nehorázne rád, že títo dvaja úžasní ľudia sú stále spolu a ja som s kľudom mohol vymazať pôvodný koniec toho textu. :)

Maťo & Annett, držte sa ;)