Avatar's story - point of view

Posledných pár dní sa po internete začal rozmáhať nižšie uvedený obrázok. Autor, Matt Bateman, s patričnou dávkou sebeuznania publikuje Disneyho variáciu rozprávky Poccahotnas s úpravou škrtaním tak, že výsledná práca je zjednodušeným poňatím scenáru Avatara. Na mnohých forách sa rozpútali diskusie ohľadom príbehovej podobnosti Avatara. Z môjho pohľadu nie až tak celkom produktívne...

Ako veľký fanúšik najnovšej rozprávky Jamesa Camerona cítim potrebu sa k tomu celému vyjadriť. Čo my vadí je fakt, že tento zjednodušený prepis priniesol najnovší trend akéhosi negatívneho pohľadu na Avatara. Príde mi to trošku trápne a detinské, že strašne veľa ľudí sa začalo oháňať tvrdeniami, že Avatar, čo sa týka príbehu, nepriniesol do tohto sveta nič nového a že James Cameron v podstate len vykradol klasický príbeh rozprávok. Ja si však nemyslím, že poslaním Jamesona Camerona pri výrobe tohto filmu bolo vytvoriť príbeh s prelomovou myšlienkou, akú sme tu ešte nevideli. Jamesa Cameron vytvoril úžasný, svet, ktorého komplexnosť sa nedá vtesnať do jedného filmu. V USA majú na takýto svej aj špeciálny výraz, tzv. „Universe“. Takýchto „Universe“ poznáme veľmi veľa, menovať budem tie známejšie: Star Wars, Lord of the Rings, Warhammer, atď... Aby sme dokázali oceniť skutočnú silu tohto sveta, potrebovali by si pozrieť ešte viac takýchto filmov a prečítať aj nejaké tie knižky (dúfam, že sa ich raz dočkáme). Späť však k filmu. Podľa mňa je tento film tým, čím aj mal byť – rozprávkou pre nie celkom najmenších, kde nám autor chcel ukázať klasický príbeh boja dobra proti zlu, lásky, nenávisti, intríg a vložiť do neho aj istý kus sebareflexie pre ľudí, aby si uvedomili, akí dokážu byť vo svojej podstate sebeckí, do seba zahľadení a vrcholne netoleratní k ostnáným, nielen druhom (rasám?).

Príbeh Poccahontas tiež nie je prvým príbehom svojho druhu. Paralelu s príbehom Avatara a Poccahontas by sme mohli určite nájsť aj v ďalšom tucte iných rozprávok. Týmto by som chcel poprosiť všetkých, ktorí majú v záľube znehodnocovať prácu iných, aby sa trošku nad svojou činnosťou zamysleli a skúsili skôr hľadať vo veciach pozitíva a nie negatíva.

Farewell

A je to tu... Onedlho to celé príde. Určite poznáte ten pocit, kedy niečo v živote veľmi chcete, a svoju cielu ste ochotní obetovať v podstate čokoľvek. Poctivo sa pripravujete a snažíte sa odstrániť všetky možné nástarahy, ktoré by Vás mohli akýmkoľvek spôsobom obmedziť pri plnení Vášho cieľa. Nakoniec príde tá chvíľa, kedy ste prekonali všetky možné komplikácie, všetky možné nástrahy a stojí s napriahnutou nohou pripravenou k víťaznému kroku. Práve teraz ste sa dostali k zlomovej situácií, ktorá Vás delí od cieľa. Stačí už len položiť nohu za pomyselnú hranicu... Práve v týchto momentoch sa dostávate k zlomovému bodu. Zrazu si uvedomíte všetky možné súvislosti a z najhlbších útrob sa začnú vynárať myšlienky, na ktoré ste predtým ani len nepomysleli...

Začnem už konkrétnejšie. Po mojej ceste do U.S.A. a späť, ktorú som absolboval približne 5 rokov dozadu som si uvedomil, že sa chcem posunúť ďalej. Čo tým myslím? Mám na mysli to, že chcem odísť zo Slovenska a realizovať sa niekde inde, niekde ďalej... Nie je to z toho dôvodu, žeby som Slovensko nemal rád (ako sa niektorí domnievajú). Ja to tu mám celé práveže veľmi rád, no na druhú stranu mám pocit, že tu občas nemôžem dýchať tak slobodne, ako by som chcel, nemôžem sa realizovať tým spôsobom, akým by som chcel, že tu nemôže roztihanuť svoje krídla a zamávať s nimy tak, ako by som chcel... Ako najlepší spôsobom odchodu sa postupom času ukázala možnosť sťúdia na vysokej škole v zahraničí. Keďze som však limitovaný finančným možnostami ( štúdium v U.S.A. alebe vo Veľkej Británii teda padlo) a jazykovými znalosťami ( štúdium v Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Francuzsku a pod. taktiež) tak mi vylučovacou metódou zostala Česká republika, konkrétne centrum Moravy – Brno.

Čím je môj odchod bližšie, tým viac si uvedomujem, že to nie je celé tak jednoduché, ako som si myslel, že na to celé treba oveľa viac síl, ako som predpokladal. Za tých 19 rokov, ktoré som tu prežil, som mal možnosť tu nahromadiť veľa hmotných a nehmotných vecí. Keď sa tak za seba obhliadnem, uvedomujem si, že tu zostáva naozaj veľa. Nechávam tu kamarátov, známych, rodinu, bývalé priateľky, kolegov z tanečného klubu, proste všetkých, na ktorých mi nesmierne záleží. Uvedomujem si, že vzdialenosť Brno – Bratislava nie je veľká, no ťažko toto celé vysvetliť, pokiaľ si to človek neskúsi. Všetkým, ktorí si toto čítajú, by som chcel odkázať, že mi budete strašne chýbať a som vďačný za každú chvíľu, ktorú sme spolu strávili, a bolo mi cťou každého z Vás spoznať. Vážim si Vás všetkých, lebo od každého z Vás som mal možnosť sa niečomu naučiť.  Pokúsim sa si zachovať spomienky na každého jedného, pokiaľ mi to pamäť dovolí. Držím Vám všetkým palce, nech sa Vám v živote darí a vždy verte v to, čo v živote robíte, choďte za svojimi snami, a nenechajte sa nikdy ničím a nikým odradiť, lebo len vtedy má život zmysel. Držte mi päste a myslite na mňa, nech sa v tom veľkom svete nestratím. A ako sa hovorí nakoniec sa aj tak určite všetci stretneme. 

Can’t you find the thought?

Pozerám sa z okna na sídlisko zahalené do tmy, ktorú prerezávajú iba záblesky pouličných lámp a popritom si škriabem ucho a v duchu sa zamýšľam, či som v ňom stratil cit už po 15 alebo až po 20 minútach telefonátu. Čas už je dosť pokročilý a deň to bol vskutku únavný, tak sa snažím aspoň rýchlo dať do ako-takého súvisu veci, ktoré som sa práve dozvedel. Ono je to tak vtipné, keď sa človek dostane, ani nevie akým spôsobom do stredu vzťahu, ktorý sa práve nachádza v kríze. Najväčšie sklamania pochádzajú práve z najväčších očakávaní, to je jasné už nám všetkým. Prečo však stále niektorí ľudia čakajú od iných veci, o ktorých vedia, že ich druhá strana nie je schopná splniť? Prečo si takýto dvaja ľudia nesadnú a neporozprávajú sa o týchto veciach? Prečo stále niekto čaká, že ten druhý si to domyslí, prečo nevedia obidve strany povedať priamo, čo považujú za problém a čomu by radi predišli? Mne to osobne príde tak, že všetky problémy plynúce z týchto „vecí“ sú skutočne zbytočné...
Človek očakáva, že jeho polovička bude väčšinou stáť po jeho boku, veď práve preto sa ľudia dávajú dokopy... Treba si uvedomiť, že človek má voči tomu druhému vo vzťahu určitú zodpovednosť. Nemôže si robiť, čo sa mu zachce, veď vzťah je záväzok a záväzky sú práve o tom. Treba si však na druhú stranu stanoviť určité hranice. To, že teraz sú vo vzťahu dvaja ľudia neznamená, že sa bez seba nepohnú ani na krok, osobná sloboda je podľa mňa pre vzťah vrcholne dôležitá, preto nemôže jeden od druhého čakať, že sa daný človek vzdá svojho osobného života pre neho samotného.
Príliš veľa demokracie a slobody však skazí každého... Extrémy akéhokoľvek smeru sú podľa mňa choré a vždy existuje akási „zlatá stredná cesta“, po ktorej sa dá ísť bez toho, aby si človek zašpinil boty či už od jednej alebo druhej špiny. Podľa mňa treba nájsť určitú rovnováhu vo všetkom. Možno to môže prísť niekomu naivné, avšak ja sa tak snažím žiť a ono vážne funguje, keď sa človek snaží. Možno kebyže si ľudia dajú určité mantinely, predišli by mnohým veľkým problémom..
Ono to je celé zvláštne.. Ako z jedného nevinného nápadu môže vzniknúť taká zložitá situácia, o ktorej by sa vám predtým ani nesnívalo a do ktorej sa zapletú ďalší ľudia, ktorí pôvodne nemali s tým nič spoločného..
Nemôžte nájsť žiadnu ucelenú myšlienku v tomto texte? Nič si z toho nerobte, ja som doteraz nenašiel žiadnu myšlienku v celom probléme, ktorý vznikol...

180 degree

Ako správne začať formulovať tento príspevok.. Napísať úvod je vždy trochu komplikované, uviesť ako-tak do problematiky nie celkom zainteresovaných ľudí a vzbudiť u nich ešte aj záujem o danú tému nie je veľmi jednoduché. Ak sa k tomu pripojí ešte fakt, že autorovi sa buď ťažko o danej téme píše, nemá v nej celkom jasno alebo naopak, ak má v nej celkom jasno, ale nevie správne svoje pocity vyjadriť je to ešte tvrdší oriešok... Ako všetci vieme, z hodín matematiky vnútorný súčet uhlov rovnostranného trojuholníka je vždy 180 °, pričom každý uhoľ má veľkosť práve 60 °. Máme teda akúsi harmóniu, ktorá predstavuje, že ak sa postavíme do hociktorého z 3 uhlov, vždy budeme stáť na rozpätí dvoch úsečiek, ktorých uhol bude mať vždy rovnakú veľkosť. Zjednodušene povedané, budeme vždy v takej istej situácii, ako osoby, ktoré by stále na konci jednej z tých dvoch úsečiek. Toľko z teórie na úvodu...
Vďaka tomu krátkemu času, ktorý som strávil na tejto planéte som si všimol okrem mnohých iných, jednu zaujímavú vec. Vzťahy a city zohrávajú v našom živote nemalú úlohu. Všetci sa asi zhodneme, že niet o tom pochýb. A rovnako všetci sme si asi všimli „ľúbostné trojuholníky“, ktoré sa nachádzajú všade vôkol nás, veľká väčšina z nás sa v nejakých aj nachádza. Ako vyzerá taký trojuholník? Na jednej strane ste Vy. Človek celkom jedinečný so svojimi pocitmi, cieľmi, očakávaniami... Pre ľahšiu orientáciu si teraz takýto trojuholník rozoberme a predstavme si ho ako jednu dlhú úsečku. Vy sa nachádzate presne v strede.
Na ľavo od Vás sa nachádza osoba, ktorá je možno celkom fajn, máte ju rád, máte možno rovnaké záujmy, názory, no niečo tomu celému, čo vyzerá z vonka ako ideálna pôda na potencionálny vzťah chýba. Tým niečím bude väčšinou tá, už od rannej civilizácie ospevovaná Láska, ktorú za ten čas nebol nikto z nás schopný presne definovať. Čo je ešte horšie, láska je neprítomná len z vašej strany. To je pre človeka naľavo veľmi frustrujúce... Označme si ju ako „osoba naľavo“.
Na pravej strane od Vás sa nachádza celkom iný prípad. Túto osobu si označíme ako „osoba napravo“. Je tam človek, ktorý spĺňa všetky vaše požiadavky na „ideálneho partnera“, dokážete si vmžiku predstaviť spoločnú budúcnosť, ako spolu trávite všemožné chvíle, tešíte sa z každého okamžiku, ktorý strávite spolu, jednoducho povedané, presne takto ste si predstavovali osobu tú pravú. A samozrejme, zaľúbili ste sa do nej až po uši. Ibaže, táto „osoba napravo“ má k vám prinajlepšom rovnaký vzťah a cíti k vám rovnaké emócie ako Vy k tej, ktorá stojí od Vás naľavo. A bohužiaľ je tomu väčšinou tak, že aj ona sa nachádza v situácii „osoby naľavo“ voči niekomu inému, kto sa tiež nachádza na rovnakom mieste.
Aký je ten svet len vtipný. Vytvorme z tejto jednej veľkej úsečky znovu rovnostranný trojuholník a máme krásnu situáciu, kedy sme k daným dvom osobám „narovnako“, vzdialenosť k nim je rovnaká rozpätie k obidvom tvorí presných 60 °. Ak výjmem z množiny všetkých ľudí tých, ktorý svoje polovičky už našli, zostanú nám presne tí, ktorý sa nachádzajú v takýchto trojuholníkoch. Ako danú situáciu vyriešiť? Opäť neviem odpoveď... Veď už je vekmi známe, že pokiaľ niekto k Vám nič necíti, môžete sa roztrhať, preniesť hory, preplávať oceány, no nezmení sa to... Možno práve kvôli osobe, ktorá stojí od nej napravo. V realite to nefunguje ako v rozprávkach, kedy princ oslobodí uväznenú princeznú z veže... Ako povedal jeden z tých skúsenejších, „Dreams are for rookies“...

..used to be the first..

Tento príspevok sa mi píše veľmi ťažko. Hýri to vo mne množstvom emócií, z ktorých sú mnohé protichodné a naopak, mnohé sa prelínajú. V tomto príspevku by som sa chcel zamyslieť nad príčinami úspechu a neúspechu, najmä v prípadoch, kedy človek tvrdí o sebe: „Mal som nato.“.

Pokiaľ je človek ambiciózny a ctižiadostivý, je jeho prirodzenou túžbou vynikať. Väčšinou ide o oblasť, v ktorej sa on sám považuje za najvyspelejšieho, najpripravenejšieho, v skratke najlepšieho. A ako inak vyniknúť nad druhými, než sa s nimi vzájomne porovnať? Momentálne mňa osobne a asi ani nikoho kompetentnejšieho nenapadá iný spôsob akým je vzájomne porovnanie sa. Je bežnou praxou, že takéto porovnávanie je praktizované akýmisi súťažami, ktoré obsahujú množstvo kategórií, aby bolo zabezpečené čo najobjektívnejšie porovnanie. O objektívnosti a spravodlivosti sa tu nechcem vyjadrovať, nakoľko by išlo jednak o odklonenie od pôvodnej témy, tak aj o zdĺhavú úvahu a okrem toho si presné definície týchto pojmov si kládlo už mnoho mysliteľov veľa krát mnoho rokov dozadu.Keď sa človek pripravuje na súťaž, vždy počíta s akousi šancou získať 1. miesto. Pokiaľ ide o súťaž, ktorej sa predtým nikdy nezúčastnil, teda súťaž celkom neznámu, je plný očakávaní, lebo nevie ako to celé vlastne funguje a je pripravený vydať zo seba svoje maximum, aby obhájil svoje schopnosti čo najlepšie. Tieto vlastnosti typické pre nováčika by sa dali charakterizovať ako „pohľad tigra“. Je to pohľad šelmy, ktorej v očiach vidíte maximálnu odhodlanosť, pripravenosť podať výkon na svojich 100 %. Je tam dravosť, ktorá ju (ho) ženie vpred a táto dravosť je aj mnoho krát považovaná za koreň úspechu nováčikov... Preto veľa krát zažiaria dovtedy malé, nevidené „hviezdičky“. Otázkou je, ako budú tieto hviezdičky konať po svojich prvotných úspechoch. Väčšinou ho dosiahnu. Svoj prvý úspech. Taký je už osud. Dáva príležitosť do rúk tým, čo o ňu stoja...Čo však s nimi ďalej? Je tu veľa možností, akým smerom sa môže odvíjať ich osud, ja by som sa však pozastavil pri jednej z nich, ktorá je bohužiaľ asi najbežnejšou v živote (nechcem sa však nikoho dotknúť). Odvíja sa to už od vopred daného scenára. Tieto hviezdičky, tak dravé, tak presvedčené o svojej veľkosti získajú celkom falošný pocit svojej domnelej veľkosti, ohromnosti. Tento jav je jasne viditeľný nie len v médiách, ale v celom okolitom svete. Akonáhle sa malá hviezdička čo i len trochu zaligoce, dosiahne svoj prvotný úspech, získa pocit osobnej dôležitosti, nadradenosti, veľkoleposti, jej pôvodné hodnoty, akými bola skromnosť, vytrvalosť, nebojácnosť a ochota podstúpiť riziko za cieľom víťazstva vystrieda len falošný pocit prílišnej sebaistoty, neomylnosti, namyslenosti... Možno nestratí žiadne zo svojich dovtedy získaných schopností, no pomaly prestane „rásť“. Nemám na mysli rast fyzický, ale duševný. Tento rast sa spomalí a neskôr v horších prípadoch skoro úplne zastaví. Jej iskra časom zmizne... A tak raz príde súťaž, kde už naša hviezdička nebude môcť obhájiť prvé miesto so schopnosťami, ktoré kedysi získala a z piedestálu ju zosadí iná hviezdička. Presne taká, ba možno ani nie toľko dravá, akou bola kedysi aj ona. A to len preto, lebo sa nechala oklamať vlastnou nadutosťou a pýchou...Čo má teraz naša bývala hviezda, dnes už len obyčajná vyhasnutá kopa kamenia, ktorá len vďaka svojim vlastným chybám prišla o to, čo si kedysi sama vybudovala, vydobyla robiť?O tom sa pobavíme nabudúce...Dovtedy vedzte, že tak, ako hovorí titulka tohto príspevku, aj ja som kedysi bol takou malo, nevýraznou, neskôr dravou hviezdičkou... Plný názov titulky totiž znie: „There were times, when even I used to be the first...“

Ako (znovu)začať

Presne to ma napadá, keď znovu po tak dlhom čase prichádzam na svoj blog. Ako vidím, moc sa tu toho nezmenilo, návštevníkov nepribudlo a asi aj ako-tak stáli čitatelia sa stratili. Tak to už býva, ak sa niečo zanedbá, nemôže od toho čakať človek žiadnu pozitívnu odozvu. Ide o celkom zvláštny pocit, keď si s tak veľkým časovým odstupom prezerám svoje niekdajšie príspevky. Po toľkom čase mám na ne už dnes celkom iný názor, iný pohľad. Moje reakcie by na určité situácie boli dnes celkom iné, o niektorých veciach by som už asi ani nepísal, no na druhú stranu by som spomenul asi celkom iné príhody. Ako som už spomínal, je to zvláštny pocit. Zdá sa mi, akoby niektoré myšlienky ani neboli moje. Pripadá mi to, akoby som si prezeral nejaký film o myšlienkach niekoho celkom iného. Určite poznáte ten pocit, keď sledujete celkom zaujímavý film a v ňom Vás hrdina osloví niektorými svojimi myšlienkami. A vy si už neskôr, možno vôbec nebudete pamätať názov toho filmy, hlavnú zápletku, či meno ústredného hrdinu. Budete si však pamätať jeho určité myšlienky, ktorými Vás v tom momente oslovil, a ktoré si do Vás akoby vyhĺbili určité medzierky, v ktorých sa usadili a Vy už viete, že ich len tak jednoducho a ľahko odtiaľ nedostanete. Asi takto by som opísal svoje pocity, keď sa tu prechádzam svojimi pomyselnými príspevkami, ako v malej, privátnej video požičovni, kde si síce nemôžem pozrieť ponúkané tituly, no zato trailery a výrezy z nich určite.
Človek získa časom celkom iný pohľad na niektoré veci, ktoré sa mu v živote stali, hlavne na veci, ktoré si istým spôsobom zaznačil, zapamätal. Je to dôkazom toho, že každým dňom sa každý z nás mení. Máličko, postupne, behom týždňa by ste asi nezbadali rozdiel, ak by ste sa nachádzali v úlohe akéhosi nestranného pozorovateľa. Za taký mesiac, dva, sa však tieto zmeny už prejavia, a ukážu sa na Vás oveľa viac citeľne. Ono je to ale asi fajn. To, že sa stále meníme nám umožňuje rozvíjať svoje schopnosti, zlepšovať sa vo veciach, v ktorých nedosahujeme až také vysnívané výsledky, ale na druhú stranu aj prepadať viac určitým zlozvykom, prípadne si nejaké nové nabaliť. 
Teraz, keď sa už konečne rozbehli tie vysnívané „ Sviatky radosti a pokoja“ dúfam, že sa mi podarí niečo napísať, aby som mal znovu pocit, že tento blog patrí mne a tej malej skupine ľudí ktorá ho doteraz čítala...:)

A to som mal na začiatku strach, že nebudem vedieť, čo na „(znovu)začiatok“ napísať...:)

Just Words

Kedysi som počul príslovie, že „slovo je mocná zbraň a preto váž svoje slova opatrne, lebo to, čo vyslovíš sa už nedá vziať späť.“ Ako to už v živote býva, o pravdivosti väčšiny múdrostí sa musíme presvedčiť sami na vlastnej koži a tak tomu bolo tento krát i v mojom prípade. Len hlupák vraví bez toho, aby si to premyslel, a ja som sa svojim správaním zaradil medzi hlupákov. A ospravedlnením nie je ani množstvo alkoholu v mojej krvi. Videl som už veľa ľudí, ktorým v krvi kolovalo omnoho viac alkoholu a iných viac, či menej (ne)legálnych psychotroník a predsa dokázali kontrolovať to, čo vraveli. Ak sa niekto schováva za alkohol, schováva sa len sám za seba, nech si na obranu vraví čokoľvek. Ak sa niekto nevie správať, keď si vypije, tak nech nepije. Tak isto, ako niekto nevie, ako sa chovať v spoločnosti, nech do nej nechodí. Pred tým, ako niečo vyslovíme, mali by sme si dobre premyslieť, či tým niekoho nezraníme, niekoho sa nedotkneme, niekomu neublížime... Svet sa totiž skladá z maličkostí a má na nich svoje pevné základy, a ak si to neuvedomíme, môžeme práve svojimi rečami niekoho svet zničiť. Nejde tu o žiadnu hranú pretvárku, či prispôsobovanie sa niekomu nasilu, v tomto prípade ide o čisté vnímanie pocitov toho druhého, o empatiu vo svojom pravom slova zmysle. Tu na tomto malom kúsku čierneho podkladu si píšem svoj blog, svoje myšlienky a názory na svet, ktorým som plne znechutení práve kvôli ľuďom, ktorí ho svojim správaním a chovaním ničia a sám robím vo svojom „voľnom“ čase to isté. Ubližujem ľuďom na ktorých mi záleží v prvom rade iba kvôli svojim slabomyseľným a bezduchým „slabým chvíľam.“ Áno, slovo dokáže ukrutne zraniť, pár písmenok abecedy, ktoré sú samostatne neškodné a nevyvolajú ani to najmenšie vzrušenie, no keď sa spoja, dokážu vytvoriť šíp ostrý a silný ako posledný výdych, ktorý preráža aj tie najpevnejšie brnenia a múry vybudované na obranu pred vonkajším svetom a zanecháva za sebou iba zničenú pustatinu. Bohužiaľ u ľudí, na ktorých mi najviac záležalo. V ich očiach vidíte, že tentoraz ste trafili skutočne „do čierneho.“ Vidíte to, že tentoraz ste zašli tam, kde ste nikdy nechceli zájsť. Prekvapenie, šok, strach, skľúčenosť, hnev, neskôr pocit viny a nakoniec plač... Túto postupnosť ste skutočne nikdy nechceli vidieť. Viete, že aj keď vám to náhodou táto osoba niekedy odpustí, už to nikdy nebude také, ako predtým, lebo človek síce dokáže odpustiť, ale nie zabudnúť. A viete, že to, čo ste povedali ho zmenilo. A váš vzťah už nikdy nebude ako predtým... Je mi zo seba zle, mali by to tu zavrieť, bolo by asi tak lepšie...

Tento článok možno mnohí nepochopia. Bohužiaľ, musím sa všetkým ospravedlniť, tento článok je totiž určený len jedinej osobe a ja dúfam, že si ho tu nájde... Ešte raz prepáč, princezné neumierajú, žijú navždy a s nimi aj ich sny... A tie im ich nemôže nikto, nikdy, ničím zničiť.

Sobota 08.03.2008 ( viete, ktorá sobota... )